Brautiganov román Aby to vietor všetko neodvial zaznamenáva prekročenie nepostrehnuteľnej hranice, za ktorou sa nevinnosť a bezstarostnosť detstva osudovo, náhle a celkom nečakane končí a zahaľuje ťažkým závojom bezmocnosti, smútku, viny a nekonečného sebaspytovania.
Isté ostáva iba vedomie nezvratnosti minulých udalostí a nevyhnutnosť žiť ďalej s dôsledkami, ktoré prinášajú. Čiastočne autobiografický román sa odohráva v severozápadnej časti štátu Oregon, kde autor strávil väčšinu svojho detstva.
Rozprávač sa v spomienkach vracia do leta roku 1947 v malom americkom meste, počas ktorého ako dvanásťročný náhodou zastrelí svojho najlepšieho priateľa. Román sa od Brautiganových ostatných próz líši tým, že vychádza z realistického podložia, v ktorom absentujú fantastické prvky. Románová kompozícia sa opiera o techniky filmovej projekcie, pri ktorej autor premyslene a pôsobivo strieda rôzne časové a priestorové roviny, čím rozkladá lineárny chod deja a buduje alebo uvoľňuje napätie.
Román je citlivou a tichou úvahou o detstve, zodpovednosti a o tom, ako sa človek vyrovnáva s vlastnou pamäťou, s pominuteľnosťou a neodvratnosťou času.Richard Brautigan (30. 1. 1935 – 25. 10. 1984) bol jemným, surrealistickým architektom kontrakultúry šesťdesiatych rokov, spisovateľom, ktorý svet nielen pozoroval, ale ho aj pretváral cez kaleidoskopický objektív fantázie a hlbokej melanchólie. Vyrastal v chudobných pomeroch na severozápade Pacifiku a stal sa literárnou senzáciou v San Franciscu, kde hodnoverne zachytil ducha „leta lásky“ v majstrovskom románe Pstruholov v Amerike.
Jeho dielo je jedinečnou kombináciou prózy a poézie, je charakteristické krátkymi, údernými kapitolami, ktoré pôsobia ako živé momentky zo sna. Či už písal o knižnici pre nepublikované knihy v diele Potrat: Historická romanca 1966 alebo o meste vyrobenom z cukru v diele V melónovom cukre, jeho hlas zostal nezameniteľný: hravým, predstierane naivným tónom maskoval hlboké skúmanie ľudskej osamelosti a americkej krajiny a spoločnosti.
